.png)
Tak a je to tu! Pod srdcom alebo už aj na svete máte svoje vytúžené bábätko. A tak, ako zrejme väčšina mám, aj vy preň chcete len to najlepšie. V dobe, keď sme skutočne len pár klikov od záplavy informácií, ktoré si navyše neraz protirečia, v tom majú najmä prvomamy celkom slušný chaos. Režimovať, určovať od narodenia hranice...? Alebo sa úplne oddať bábätku? Nestratím tak samú seba? Nepripravím svoje dieťa o niečo? Nerozmaznám ho?
Dovolím si byť osobná - keď som ešte len tak placho začala premýšľať nad bábätkom, jedna moja lekárka, skvelá odborníčka a žena mi povedala: "Neboj sa. Dieťa potrebuje iba lásku a prsník." Nechápala som. Predsa to nemôže byť také jednoduché. Pre dieťa potrebujete milión vecí. Bez správnej postieľky, hojdačky, kočíka, fľašky, cumlíkov, odsávačiek, periniek, mojkáčikov, monitorov dychu, kolotočov nad tou správnou postieľkou, to nepôjde. Keď som otehotnela, nakúpila som si literatúru a väčšinu týchto prepotrebných vecí, aby som po narodení môjho prvého syna zistila, že vlastne fakt najviac baží po láske a prsníku.
A ešte po jednom - kontakte. Najlepšie neustálom.
PO ČOM TÚŽIME OD NARODENIA? PO KONTAKTE
Žijeme v dobe, keď sa práve pri tomto dôležitom bode stretávame s absolútnym paradoxom. Ako ľudské bytosti sme od prírody naprogramovaní na potrebu, priam očakávanie kontaktu s ďalším človekom, ideálne matkou, v ktorej sme rástli - ale niekto tým našim matkám tvrdí, že nás ním rozmaznajú a je to prvý a najväčší výchovný prešľap, akého sa môžu dopustiť. Pritom aj ony cítia neraz veľmi silnú potrebu mať bábätko stále pri sebe, nedávať ho do rúk nikomu cudziemu (neraz ani vlastnej mame či svokre, ktoré si tak veľmi chcú vychutnať toho malého človiečika) a pri ich plači im trhá srdce (a mlieko tečie prúdom). Poďme sa teraz pozrieť na to, prečo je dobré materinský i bábätkovský inštinkt počúvať - a nebude to o dojmoch, ale reálnych vedeckých poznatkoch.
Keď bábätko príde na svet, všetko je nové a intenzívne. Svetlo, hluk, pachy, vône... Moment, vône. Áno, to je jedna z mála vecí, ktorej sa dokáže práve narodený človiečik zachytiť. Pozná chuť a vôňu plodovej vody. Ešte stále ju cíti zo svojich ručičiek. A tak sa začína prvá veľká cesta nového človeka - k maminmu prsníku, k prvému nadojčeniu. Ku kontaktu s tou najdôležitejšou osobou v jeho doterajšom živote. Tu je tá prvá chvíľa naviazania sa. Preto je dôležité dopriať bezprostredne po pôrode, bez akéhokoľvek prerušenia, matke a novorodencovi kontakt. Keď si matka položí čerstvo narodené, ešte holé bábätko na nahú hruď, okamžite sa spúšťa v ich telách ten najúžasnejší zázrak, o ktorý sa príroda postarala, aby náš druh prežil. Ak máte možnosť ich v týchto prvých chvíľach sledovať, zistíte, že všetci novorodenci a matky sa správajú takmer identicky - ich pohyby, reakcie, dotyky prichádzajú v rovnakom poradí, rovnakým spôsobom. Je to silnejšie ako oni, je to skrátka naprogramový vzorec. Takto sa zabraňuje vylučovaniu stresového hormónu kortizol a k slovu sa dostáva oxytocín, ktorý zvyšuje jej pohodu, zlepšuje ženino reagovanie na dieťa i rodičovské schopnosti a sebadôveru. A tiež výrazne pomáha dojčeniu.
V hodinách a dňoch po narodení bábätka matky môžu využívať kontakt koža na kožu a privinúť si svoje vyzlečené bábätko na nahú hruď aj doma, a to čo najčastejšie. Kontakt koža na kožu "lieči" po separácii, bábätko je spokojnejšie, jeho telesná teplota, srdcová činnosť i dýchanie sú stabilnejšie a normálne a pozitívny je aj vplyv na hladinu cukru v krvi. Pomáha zvyšovať záujem o dojčenie, tvorbu materského mlieka, pozitívne pôsobí na rozvoj mozgu. Dokáže dieťaťu zmierniť bolesť, zahriať ho alebo naopak podľa potreby znížiť teplotu, zlepšiť jeho imunitu.
Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie je prvých 1000 dní života dieťaťa (dokonca aj prenatálne obdobie!) najdôležitejších pre základ zdravia. Určuje, ako budeme neskôr vnímať svet a vzťahy. Bude to bezpečné miesto, kde sa môžeme spoľahnúť na iných ľudí, kde máme pocit, že náš hlas niekto počuje a máme nejakú hodnotu? Alebo si zafixujeme obraz nepriateľského, ba až nebezpečného miesta, kde nikoho nezaujímame a nikomu nemôžeme veriť? O tom vieme rozhodnúť my rodičia, pokiaľ si s naším dieťatkom vytvoríme bezpečnú vzťahovú väzbu. A pre tú stále zostáva kľúčový - kontakt. Aj preto sa vzťahovému rodičovstvu hovorí aj kontaktné.
NAVIAŽME SA. JE TO PROSPEŠNÉ PRE OBE STRANY :-)
V princípe tu ide o to vnímať svoje bábätko a napĺňať jeho potreby. Skúsme sa teraz zase vrátiť na začiatok na to, čo pozná z čias, keď ešte rástlo a kopkalo si v maminom bruchu. Poznalo tlkot jej srdca, jej tlmený hlas, rytmus jej chôdze. Keď si toto uvedomíme, je pre nás stále také zvláštne, že deti milujú nosenie a hojdanie na rukách, spievanie, prihováranie sa, blízkosť a teplo matkinho tela a že keď to nemajú, plačú? Vziať bábätko do náručia zakaždým, keď zaplače a nechať ho tam, nie je budovanie zlých návykov. "Nenaučíme" si ho tak. My ho len neodúčame od toho, čo automaticky očakáva a potrebuje na to, aby sa na svete, medzi nami, cítilo dobre.
Tým, že vypočujeme volanie toho malého človiečika, opakovane ho presvedčíme o tom, že reagujeme, utíšime jeho plač, začíname budovať to najcennejšie, čo mu vieme dať - a to tú spomínanú bezpečnú vzťahovú väzbu. Keď jeho nespokojnosť, hlad, akýkoľvek diskomfort aktívne riešime my, nie predmety, vštepujeme mu, že jeho potreby vedia uspokojiť ľudia, nie veci, akékoľvek moderné, úžasné a drahé výdobytky to už len môžu byť.
Z obrazov, ktoré poznáme z filmov či reklám, máme pocit, že bábätko bude spať, zobudí sa, vystrúha úsmev, nadojčí sa, nechá sa spokojné a sýte položiť do postieľky, hodí na nás zase pár úsmevov a opäť na niekoľko hodín zaspí. Aké prekvapenie príde, keď to takto nefunguje!
Zase budem osobná - nech som môjho čerstvo nadojčeného a práve uspatého prvorodeného syna kládla do postieľky akokoľvek opatrne, okamžite na mňa otvoril oči a jasne dal najavo, že takto teda nie, môžem začať odznova. S pocitom dokonalej obetavosti som prijala fakt, že je to náročné bábätko. Až neskôr som pochopila, že sa vlastne správal úplne normálne. Po pár zmarených pokusoch som teda nechávala svoje vytúžené dieťa spávať na mne na prsníku, naučila sa ho viazať do šatky a prekonali sme s manželom strach a vzali ho medzi nás do postele. Všetkými týmito krokmi sme bez nejakého vedomého plánu prešli na vzťahovú výchovu a, čuduj sa svete, boli sme spokojnejší a aj vyspatejší. Podobné skúsenosti majú stovky rodičov.
Ak by sme potrebovali vzťahovú výchovu zadefinovať presne, ide o starostlivosť o dieťa, pri ktorej využívame tieto nástroje:
- Vytvorenie počiatočnej väzby po pôrode vďaka neprerušovanému kontaktu koža na kožu
- Dojčenie
- Nosenie bábätka
- Spanie v blízkosti dieťaťa
- Uznanie, že dieťa má vždy na plač dôvod a reagovanie naň
- Rovnováha medzi potrebami dieťaťa a potrebami ženy
Všetko toto z vás urobí vnímavých rodičov voči svojmu dieťaťu a signálom, ktoré vám dáva. Môže sa zdať, že fungovať takto je náročnejšie ako pretrpenie pár zúfalých plačov a výchova k "samostatnosti" už v útlom veku, ale v skutočnosti je návratnosť obrovská. Okrem silného puta, ktoré budete mať so svojím dieťatkom, budete v ďalších rokoch zbierať plody. Nebudem klamať - nie vždy to bude vyzerať ako bohatá oberačka :-), ale vyslať do sveta človeka, ktorý bude šťastný, vyrovnaný, bude poznať svoju hodnotu je tá najlepšia odmena. Je mnoho rodičov, ktorí sa pre tento spôsob výchovy rozhodli až pri druhom dieťatku a zažili "aha moment" - toto je niečo úplne iné, toto ma tak akosi robí šťastnejším a veď je to vlastne neraz celé aj oveľa jednoduchšie.
S PRSNÍKOM TO VŠETKO IDE AKOSI ĽAHŠIE
Mimoriadne efektívnym nástrojom pri budovaní bezpečnej vzťahovej väzby a kontaktnom rodičovstve je dojčenie. Už od narodenia vie matke, ale aj celej rodine veľa vecí uľahčiť. Na dojčenie je dobré sa vopred pripraviť, a teraz nemám na mysli masírovanie si bradaviek drsným uterákom, ako sa to ešte aj dnes môžete kde-tu dočítať. Netreba pripravovať prsia - treba pripravovať podmienky. Kľúčovým je kontakt koža na kožu bezprostredne po pôrode a umožnenie bábätku sa takto, bez nátlaku a drsnej asistencie, prisať. Bábätko by sme mali dostať na brucho hneď po narodení, teda bez váženia, merania, umývania a má sa dostať holé na naše nahé telo. Takto by sme mali zostať aspoň dve hodiny, počas ktorých sa dieťatko bude snažiť dostať k prsníku. Dá sa mu v tomto smere pomôcť, ale netreba mu nasilu tlačiť prsník do pusinky. Je dobré, aby bábätko zažilo samoprisatie a rovno sa začalo dojčiť. Nebojte sa, mlieko už máte, keď prichádzate do pôrodnice. Začína sa tvoriť už v 16. týždni tehotenstva. Preto netreba čakať, kým sa prsia nalejú po dvoch dňoch, čo sa nemali šancu vyprázdniť a treba začať dojčiť čo najskôr. Pokiaľ je z akéhokoľvek dôvodu matka od bábätka po pôrode oddelená, je dôležité, aby začala najneskôr do hodiny po pôrode materské mlieko odstriekavať alebo odsávať. Tak dá telu signál, že sa má mlieko aj naďalej tvoriť, pretože tu máme bábätko, ktoré ho bude potrebovať.
Tvorba mlieka by sa od pôrodu mala zvyšovať - a to najmä podľa toho, aký je o mlieko "záujem". Pokiaľ ale z prsníkov v prvých dňoch mlieko neodchádza a bábätko ho nepije, môžu sa bolestivo naliať a potom si telo povie, že asi netreba vyrábať tak veľa. Môže sa tak začať cesta menších či väčších problémov s dojčením.
Okrem včasného začatia dojčenia je dobré aj vopred vedieť, v akej polohe sa dosiahne čo najlepšie prisatie bábätka. To je dôležité nielen preto, aby prvé (a neraz aj ďalšie) dojčenia neboleli, ale aj preto, aby sa vedelo bábätko poriadne napiť (a dalo tak signál telu, že mlieko naozaj veľmi veľmi chceme a má zmysel vyrábať ho viac a viac). Správna poloha sa dá vidieť na fotografiách a videách na stránke MAMILY (www.mamila.sk) a konkrétne v praxi môže s ňou čerstvej mamičke pomôcť aj laktačná poradkyňa, ktorá za ňou po pôrode príde.
Je dôležité bábätko dojčiť podľa jeho potrieb, teda nie v nejakých určených intervaloch (stále sú veľmi populárne trojhodinové) a byť s ním čo najviac v kontakte (opäť treba zopakovať, že kontakt koža na kožu nemá veľký význam iba po pôrode).
Mgr. Hana Zavřelová
